V postnacionálnej ére, keď národný štát prestáva byť hlavným referenčným rámcom identity a politickej príslušnosti, sa otázka národa vracia do centra filozofického záujmu. Čo dnes znamená národ? Prežil svoju historickú úlohu, alebo len mení svoje podoby? V kontexte globalizácie, migrácie, európskej integrácie a technologickej prepojenosti dochádza k prehodnocovaniu tradičných foriem kolektívnej príslušnosti a symbolickej súdržnosti.

Autorský koncept fluidnej nacionality zachytáva situáciu, v ktorej sa nacionalita mení na kontextovo podmienený, premenlivý fenomén. Nacionalita stráca stabilitu – stáva sa meniteľným, situovaným javom, ktorého trvácnosť a normatívna sila už nie sú samozrejmé. Národ ako kultúrna hodnota bledne a s ním aj pocit záväzku voči spoločnému celku a pamäti. V pluralitnom priestore súčasnosti sa jednotlivec pohybuje medzi rozličnými, často protichodnými identitami, pričom kolektívne „my“ nadobúda fragmentovaný a efemérny charakter.

Medzi esencialistickým chápaním národa ako prirodzenej entity a konštruktivistickými prístupmi vzniká napätie: je národ realitou, ktorú nachádzame, alebo rozprávaním, ktoré si opakovane vytvárame? V postnacionálnom kontexte sa táto otázka stáva nielen epistemologickou, ale aj ontologickou – národ sa už neviaže na štát či územie, ale na spomienku, očakávanie a symbolickú projekciu kolektívnej identity.

Ďalšiu vrstvu problému predstavuje vzťah medzi identitou a záväzkom. Ak identita prestáva byť zakorenená v národnom rámci, čo motivuje jednotlivca k občianskej zodpovednosti? Môže existovať politické „my“ bez hodnotového ukotvenia? A ak áno, aké formy loajality nahradia tú národnú? V stredoeurópskom priestore, kde bol národ nositeľom kolektívneho vedomia, dnes pozorujeme jeho vyprázdňovanie. Národ prestáva byť „danosťou“ a stáva sa „otázkou“: Čo z nás robí spoločnosť? A čo stratíme, keď prestaneme veriť v národ ako hodnotu?