Vo feministickej teórii sa ustálilo chápanie marxistického feminizmu a teórií intersekcionality ako dvoch odlišných myšlienkových smerov. Za reprezentantky prvého z nich sa zvyknú označovať priekopníčky teórií sociálnej reprodukcie, ktoré koncom 60. rokov 20. storočia reformovali ortodoxnú marxistickú doktrínu. Druhý smer sa obvykle spája s afroamerickými autorkami, ktoré o dve dekády neskôr spochybnili dominantný belošský heteronormatívny feminizmus a zviditeľnili sociálnu rozmanitosť. Antagonizmus medzi intersekcionálnym a marxisticko-feministickým prístupom je však viac dôsledkom umelo vytvorenej diskontinuity než zásadných teoretických a politických rozporov.

V príspevku najprv načrtnem, ako marxistické feministky a prívrženkyne intersekcionality reflektovali rôzne zdroje útlaku, ktoré sú späté s rozličnými diferencujúcimi sociálnymi charakteristikami ľudí (rod, rasa alebo etnicita, trieda apod.). Ukážem, že to, čo obidva smery spája, je kritika prístupu tradičného marxizmu k rase a rodu. Vzájomnú súvislosť oboch prúdov predstavím na príklade Combahee River Collective (Kolektív rieky Combahee). Manifest tejto skupiny černošských a prevažne lesbických marxistických feministiek z roku 1977 považujú niektoré z prívrženkýň intersekcionality za inauguračný intersekcionálny text. V závere načrtnem  možnosti prepájania intersekcionálnych a marxisticko-feministických prístupov z pohľadu súčasnej marxisticko-feministickej teórie.