Diskusný príspevok sa venuje filozofickým otázkam, ktoré sa týkajú konceptu historických esencií  organizmov v kontexte neustálych evolučných zmien. Kladistika ako metodologický prístup v biologickej systematike rekonštruuje evolučné vzťahy medzi druhmi na základe spoločného predka. Na rozdiel od tradičných taxonomických systémov, ktoré často zohľadňovali aj vonkajšiu podobnosť alebo ekologické funkcie, kladistika sa zameriava výhradne na odvodené znaky (tzv. synapomorfie), ktoré sú zdedené od posledného spoločného predka. Výsledkom kladistickej analýzy je kladogram – vetviaci sa diagram, ktorý znázorňuje hypotetické evolučné vzťahy medzi skupinami organizmov. Kladistika preto odmieta hierarchické kategórie, ak nemajú základ v monofyletických skupinách (skupinách zahŕňajúcich všetkých potomkov spoločného predka) a kladie dôraz na historickú kontinuitu a evolučnú príbuznosť.

Tento prístup vyvoláva otázky o stabilite a povahe esencií druhov v dynamickom evolučnom prostredí. Ak organizmy podliehajú neustálym evolučným zmenám, je možné ešte stále hovoriť o stabilných esenciách, ktoré definujú druhy, alebo sú tieto esencie už len dočasnými a flexibilnými konštruktmi? V príspevku sa zameriavam na ontologické, epistemologické a metodologické otázky týkajúce sa stabilnosti a povahy historických esencií organizmov.  

Zároveň rozpracujem otázku, do akej miery kladistický prístup uprednostňuje historickú kontingenciu druhov pred tradičným esencializmom a aké dôsledky má tento posun na širšie chápanie identity organizmov. Zohľadním aj možnosť, že v neustálom evolučnom procese sa esencie stávajú skôr pragmatickými nástrojmi pre vedeckú komunikáciu než ontologicky pevnými skutočnosťami.